„Mám napríklad pár kamarátov, ktorí sú zarytí kotlebovci. Doniesli si to z domu, bohužiaľ,“ hovorí Karin, ktorá pochádza z Podkoníc, malej dediny neďaleko Banskej Bystrice. Stretli sme sa s ňou na Donovaloch, kde už tretí rok trávi leto na brigáde. Chce si zarobiť, aby mala rezervu na svoje začiatky v Bratislave.
Kamarátom, s ktorými sa nezhodne, sa nesnaží vtláčať svoj názor. Skôr ich žiada o to, aby si obhájili ten svoj. „Ten človek potom ostane mimo. Je bez slov a nevie mi na to nič povedať,“ opisuje najčastejšiu reakciu na takúto žiadosť. Myslí si, že ako Slováci by sme sa mali navzájom viac počúvať a rešpektovať. To pre ňu platí aj v politike.
Ešte nevie, koho bude v septembri voliť. Všetko však bude lepšie ako to, čo tu bolo, myslí si a spomína pri tom bývalého premiéra Igora Matoviča. Volebným programom neverí a v slovenskej politike nevidí nikoho, kto by si popri službe krajine aj nenakradol. Čo očakáva od budúcej vlády, prečo sa v Bratislave nebude cítiť bezpečne a ako vníma výroky o tom, že Ukrajinci berú Slovákom prácu?
Bola vysoká škola na Slovensku tvojou prvou voľbou alebo si rozmýšľala aj nad zahraničím?
Chcela som ísť do Česka, ale napokon som sa rozhodla pre Paneurópsku univerzitu v Bratislave. Tam mám totiž možnosť prestúpiť po semestri alebo po roku do Prahy a pokračovať v štúdiu. Môžem sa tak rozhodnúť kedykoľvek, keď na to budem osobne pripravená.
Na univerzite budem pokračovať v cestovnom ruchu, ktorý som mala aj na strednej odbornej škole v Banskej Bystrici. Tam to bolo super, len škoda, že je o tú školu malý záujem. Všetci idú stále radšej na gymnázium.
Máš aj takých kamarátov, ktorí chcú odísť do zahraničia?
Mám dosť takých kamarátov, napríklad jedna bývalá kolegyňa odtiaľto študuje už druhý rok v Holandsku. Aj ďalšia kamoška ide do Holandska a strašne veľa kamarátov mám na školách v Česku, to sú väčšinou medici.
Hovoríš, že o tvoju bývalú strednú školu je malý záujem a všetci chcú ísť radšej na gymnázium. Prečo si na ňu šla ty?
Ja som tiež chcela ísť na gymnázium, ale na žiadne ma neprijali. Hlásila som sa do Košíc a ku nám do Banskej Bystrice, ale na obidvoch som skončila 40. pod čiarou, takže ma nevzali ani na odvolanie.
Bánoš bola jedna z mála škôl, kde ešte mali voľné miesta a z toho, čo zostalo, mi toto bolo najbližšie. Najskôr som bola sklamaná z toho, že mi nevyšli tie gymnáziá, nebudem študovať psychológiu a všetko je fuč. Ale potom som sa v tom celkom našla.
Ako tráviš svoje posledné leto pred výškou?
Už tretie leto brigádujem na Donovaloch v „Donovalkove“, čo je areál aktivít pre deti. Prišla som sem ako animátorka. S deťmi robíme rôzne aktivity, napríklad vodičský preukaz či farmársky preukaz. Starám sa aj o zvieratá na farme. Je to také rozmanité.
Ako sa cítiš z toho, že odchádzaš do Bratislavy?
Strašne ma to desí. Som z dediny a veľmi nemusím veľké mestá. Napríklad Košice sú veľké mesto plné ľudí, ale mám to tam rada. Bratislava je pre mňa strašne desivá, lebo je to tam prehustené. S kamarátkou tam chceme ísť o mesiac skôr, aby sme si trochu zvykli. Aj keď ona je z Charkova, ktorý má toľko obyvateľov, ako asi polovica Slovenska, takže ona je trochu viac zvyknutá na ten dav. Pre ňu to bol skôr šok, keď prišla študovať do Banskej Bystrice.
Prišla po vypuknutí vojny?
Nie, už skôr. Naša škola má niečo ako partnerstvo s Ukrajinou a Kazachstanom a roky ku nám chodia študenti z týchto krajín. Pokiaľ ide o cestovný ruch, tak keď sa naposledy otváral prvý ročník, tak tam bolo 70 % prvákov z cudziny. Jeden Ukrajinec, jedna Ruska, zvyšok Kazachovia a zopár Slovákov.
Niektorí Ukrajinci sú tu vďaka tomu už roky a istým spôsobom mali šťastie, že tu už boli. Rodiny tejto mojej kamarátky sa to našťastie až tak nedotklo, aj keď sa to samozrejme dotklo úplne každého Ukrajinca, ale napríklad mám aj spolužiaka z Ukrajiny, ktorý má otca aj brata vojakov, takže keď sa začala vojna, dva mesiace o nich nepočul a až potom dostal nejaké správy o tom, že sú v poriadku.
Na Slovensku zrejme prichádzajú títo mladí ľudia s vidinou lepšieho života. Ty vidíš svoju budúcnosť na Slovensku?
S tým, ako to tu momentálne je a ako sa to tu vyvíja, tak tu zostať nechcem. Skôr sa teda vidím v zahraničí, ale budem veľmi rada, ak to tu bude také, že tu budem chcieť zostať.
Čo ťa odtiaľto vyháňa?
Asi hlavne prístup voči pracujúcim ľuďom. Nielen z politickej stránky alebo zo stránky inflácie, že je tu veľmi ťažké žiť, ale aj prístupom ľudí medzi sebou.
Myslíš najmä zo strany zamestnávateľov k zamestnancom, alebo aj v spoločnosti?
Aj v spoločnosti. Myslím si, že sme ešte stále veľmi ďaleko za zvyškom Európy, pokiaľ ide o všetky typy vzťahov, nielen pracovných. Ale napríklad aj pokiaľ ide o manažment na Slovensku. Ja som sa napríklad v škole učila o manažmente v Japonsku, ktorý je založený na tom, že ideš od spodu navrch. Nikto nekáže zamestnancom, aby prinášali návrhy, ale zamestnanci sú natoľko motivovaní, že ich sami prinášajú. Tu je to celé naopak.
No a zároveň aj tá inflácia. Ideme na výšku do Bratislavy a je pre nás pohodlnejšie, ak si budeme dve, prípadne traja aj s jedným mojim aktuálnym spolužiakom, prenajímať garzónku, ako byť na internáte. Obidve budeme aj pracovať, takže je pre nás dôležité mať aj svoje súkromie. A tie ceny sú niekedy katastrofa. Keď viem, že som v podstate ešte študentka, budem si platiť súkromnú školu, bývanie a bežné výdavky na život a mala by som zarábať nejaké 4 eurá na hodinu, tak je to pre mňa v podstate nepredstaviteľné.
Bude ťa v tomto celom podporovať aj tvoja rodina?
Určite áno. Aj keby som nechcela, tak určite áno, hoci moji rodičia sú obidvaja živnostníci a záhradníci, čiže to tiež nemajú jednoduché, keďže je to sezónna práca.
Spomínaš infláciu. Dotkla sa vás ako rodiny nejakým výrazným spôsobom?
Určite áno. Čo si tak najviac pamätám, tak keď začali zdražovať potraviny, tak bola na dennom poriadku debata o tom, koľko stojí maslo. Keď som prestala bývať s rodičmi a prvý mesiac som kupovala uhorku za 40 centov a druhý mesiac za euro štyridsať, tak mi už nebolo veselo.
Myslíš, že sa život na Slovensku môže zmeniť aj týmito blížiacimi sa voľbami?
Myslím si, že áno, minimálne po tom, čo sme tu mali posledných pár rokov. Otázka však je, koho si teraz zvolíme. Myslím si, že momentálne bude všetko lepšie, ako to, čo tu bolo – to obdobie korony a pána Matoviča. Ťažko povedať.
Neviem, či je v politike niekto, kto by urobil len dobre pre túto krajinu a kto by si neukradol aj niečo pre seba alebo neurobil niečo dobré pre seba a pre svoje okolie. Keď sa posnažia mladí ľudia, ktorí majú nejakú perspektívu, majú v tom lepší prehľad a nie sú takí ovplyvnení, ako možno nejaké staršie generácie, tak dúfam, že sa to zmení. Aj keď aj ja poznám mladých ľudí, ktorí sú príliš ovplyvnení svojimi rodičmi. Tým by som voliť zakázala.
Považuješ teda tieto voľby za dôležité pre Slovensko?
Bude to podľa mňa dôležité a dúfam, že sa tým veľa zmení.
Plánuješ ísť voliť?
Určite áno. Aj keď už budem v Bratislave, ale dám si tú námahu, presuniem sa do Podkoníc a pôjdem si odvoliť.
Už si sa aj rozhodla koho?
Ešte nie. Všetko to kolíše a ktovie, čo všetko sa ešte do volieb povyťahuje von. Čiže ja ešte radšej počkám a rozhodnem sa vtedy, keď to bude aktuálne.
Podľa čoho si budeš vyberať?
Podľa toho, ako doteraz plnili to, čo sľúbili a ako vystupovali, keď chodili medzi ľuďmi.
V akých oblastiach by si chcela vidieť na Slovensku zmeny?
Minimálne v otázke platov zdravotníkov a učiteľov, čo sú v zahraničí veľmi cenené profesie. U nás sú to lekári, ktorí sú vynikajúco zaplatení, lebo sú to napríklad úžasní chirurgovia, ale nie je ich veľa. A potom tí ostatní, napríklad záchranári, ktorí robia aj veľmi psychicky náročnú prácu, nie sú absolútne ohodnotení.
Mám veľa kamarátov, ktorí sú zdravotníci a študujú to, ale podmienky, ktoré ako praktikanti a mladí zdravotníci majú, sú veľmi zlé. A tiež čo sa týka učiteľstva. Naozaj trochu viac ohodnotiť tú prácu, ktorú potrebujeme a ktorú nikto iný nenahradí, ani roboty, a na ktorú ľudia potrebujú vzdelanie, ktoré nikto iný nemá. Pokiaľ si ich nebudeme vážiť my, tak to bude ako doteraz a všetci budú radšej odchádzať do Česka a ďalej.
V čom by si chcela, aby ťa zastupovala vláda, ktorú si zvolíš? Ktoré hodnoty by si si chcela zvoliť?
Určite aby sa niečo robilo s infláciou, ktorú tu máme. Aby to nebolo len o tom, že zvyšujeme ceny energií a nemáme to ako platiť a platy zostávajú stále rovnaké. Aby boli všetci ohodnotení tak, ako majú, tak aby sme boli schopní žiť bez toho, aby sme museli šetriť na absolútnych drobnostiach. Aby som nemusela rozmýšľať nad tým, či si kúpim štyri alebo dva rožky.
Tiež, ako som hovorila, aby boli ohodnotené tie zamestnania, ktoré potrebujú byť ohodnotené a nie sú, a preto nám odchádzajú všetci mladí ľudia preč.
A možno aj práve kvôli tomu sa nevieme pohnúť ani v ničom inom, ako v politike aj vo financiách, lebo sme zabrzdení na určitých veľmi starých názoroch. Myslím, že by sme potrebovali mladých ľudí na miestach, kde by mohli prinášať tie svoje mladé názory.
Aby sa viac venovalo aj školstvu, lebo teraz práve kvôli tomu všetci odchádzajú. Adekvátne vzdelanie, ktoré mladí ľudia potrebujú, je na súkromných školách, ale to nemáme šancu platiť. Preto radšej všetci idú do zahraničia, kde je to na štátnych školách, poprípade na školy, za ktoré nemusia zaplatiť majland peňazí, ale dostanú to vzdelanie kvalitnejšie a lacnejšie ako u nás.
Takže bude pre teba rozhodujúce, ako sa jednotlivé strany pozerajú na tieto oblasti?
Neviem, lebo tým volebným programom sa predsalen nedá veľmi veriť. Ani tomu, ako sa kto bude biť do hrude, že to dodrží. Ono čo je najsmutnejšie, že práve tí „Republikáni” a „Kotlebovci” sa najviac snažia starať o ľudí, ale popritom pretláčajú také zákony, ktoré si nemôžeme dovoliť poslať ďalej, lebo by to bola totálna katastrofa.
Keby sa z každej strany povyberalo to najlepšie a z toho vznikne jedna strana, to by bolo ideálne, to by bolo krásne. Ale takto je to veľmi náročné, lebo každý má pekný program a vidno, že je zameraný na občanov, štát, na školstvo, na zdravotníctvo a potom je tam zrazu niečo, pri čom si poviem nie, toto nie.
Keby si si mala ty vyskladať ideálny program a povedať si, že toto sú tri najdôležitejšie veci, ktoré by to boli?
Určite súdnictvo. Tiež školstvo, to by sa malo prekopať absolútne od základov, lebo my tiež fungujeme podľa zákonov a osnov dobre že nie z 80. rokov. Ja som sa napríklad učila z učebnice ekonomiky, z ktorej sa učila moja teta, ktorá je odo mňa o 30 rokov staršia. A určite by sa mala zlepšiť aj nejaká ekonomická stránka štátu. A trochu viac spolupráce medzi konkrétnymi ministerstvami a odvetviami. Bolo by super, keby sme sa naučili spolupracovať aj na tejto úrovni.
Aktuálne sa hovorí o mnohých krízach. Ktorá z nich je pre teba momentálne najciteľnejšia?
Inflácia, ale tým, že moja spolubývajúca je Ukrajinka, tak aj vojna na Ukrajine.
Bolo to vidno na covide, bolo to vidno na vojne a vidno to viac-menej vždy, keď sa udeje niečo väčšie, niečo, čo zas rozdelí Slovákov nie na dve polovice, ale na štyri štvrtiny. Všetci sa v takýchto krízových momentoch rozdeľujú a vtedy sa tak pekne ukazuje, akí vieme byť zlí. Čiže aj taká tá všeobecná súdržnosť národa.
Akoby sme boli zaostalí v názoroch. A možno aj práve kvôli tomu sa nevieme pohnúť ani v ničom inom, ako v politike aj vo financiách, lebo sme zabrzdení na určitých veľmi starých názoroch. Myslím, že by sme potrebovali mladých ľudí na miestach, kde by mohli prinášať tie svoje mladé názory. Ale nemá tam byť kto, keďže všetci idú radšej preč, ako by sa mali snažiť robiť niečo tu.
Ktoré názory by sa podľa teba mali zmeniť?
To je ťažké. Normálne neviem. Napríklad čo sa týka otázky interrupcií. Ono je to taká veľmi náročná téma, ale aby žena predkladala takýto zákon do parlamentu, to je pre mňa veľmi nepochopiteľné.
Narážaš na návrhy pani Záborskej?
Áno. To sú pre mňa ľudia, ktorí majú nejaký svoj názor, ktorý si odniesli, vybudovali kedysi dávno a odmietajú ho prispôsobiť tomu, ako sa majú veci teraz. Lebo už to nie je tak, ako to bolo kedysi. Doba napreduje istým tempom, len za tento rok sa toho vďaka umelej inteligencii zmenilo šialene veľa. Ale my si na Slovensku stále nechávame názory z osemdesiatych, pomaly päťdesiatych rokov, popritom je rok 2023 a my sme nijako nepokročili. Akoby sme sa nevedeli nijak posunúť a prispôsobiť sa dobe. Možno práve preto sme aj tak odsudzovaní niektorými krajinami EÚ. Chceme ich dobehnúť a zároveň sa sami brzdíme.
A napríklad potom aj to, čo sa týka LGBTI+ komunity. V tom sme tiež absolútne zabrzdení. Niektorí sa idú kvôli tomu s prepáčením na hlavu postaviť. Ja sama do tej komunity patrím, ale nejdem kvôli tomu robiť šialenosti, ale niektorí idú po uliciach vykrikovať, že nás treba povraždiť. To sa ma dotýka, možno aj o to viac, lebo som z Bystrice a práve z Bystrice vznikla táto najväčšia „zelená“ strana.
A to je na tom to najzvláštnejšie, že toto všetko si budujeme medzi sebou sami. My nadávame, že táto vláda bola zlá, ale my sme si ju zvolili. My sme sa rozhodli, že Matovič bude dobrý premiér, a potom sa ideme všetci roztrhať, že aký je zlý premiér. Ale je to niečo, čo sme spravili my. A v tomto sme takí, že nevieme vziať vinu na seba a pýtať sa, čo s tým teraz spravíme. Niečo spravíme a potom sa sťažujeme, že to tak je a tvárime sa, že sa to len tak stalo, že my za to nemôžeme.
Je niečo, čo by si ty sama chcela zmeniť?
Ja mám napríklad pár kamarátov, ktorí sú zarytí kotlebovci. Doniesli si to z domu, bohužiaľ. Ja som nikdy nebola ten typ, že by som sa snažila niekomu vtlačiť svoj názor. Skôr pri nejakých stretoch názorov od človeka žiadam, aby sa obhájil. Lebo ja sa obhájim a vysvetlím niekomu, prečo mám taký a taký názor. Potom mu poviem, aby sa on obhájil a povedal mi, prečo si myslí, že je niečo v poriadku. A ten človek potom ostane mimo. Je bez slov a nevie mi na to nič povedať.
Možno keď sa budeme s ľuďmi takýmto nenásilným štýlom rozprávať, nielen do seba tlačiť kaleráby a hádzať si názory rovno do čela, ale rozprávať sa o nich, tak sa trošku naučíme rešpektovať sa navzájom a počúvať sa. Možno vtedy to začne fungovať. Trošku iným spôsobom vo všetkých smeroch, možno aj v politike. Lebo týmto osočovaním a hádaním sa sa nič nerieši a stále je to rovnako.
Čiže myslíš, že by sa mal zmeniť aj spôsob, akým sa ľudia medzi sebou rozprávajú?
Áno, trošku aj nejaký ten rešpekt ľudí voči sebe navzájom. Nech je to jedno, či je niekto cudzinec, či Slovák, žena, muž. Lebo u nás stále vo veľkej miere fungujú aj rodové stereotypy aj rasizmus.
Tiež sa tu stále kričí, že nám Ukrajinci berú prácu. Jasné, že nám ju berú, keď ju nikto nechce. Ale to nie je o tom, že nám kradnú prácu. Kradli by nám ju, keby nás vyhodili a vzali by tam ich. Ale to sa tu nedeje. Oni berú miesta, ktoré sú voľné. Ktoré sme my nechceli, lebo sme príliš hrdí alebo príliš leniví. Proste nie sme schopní robiť niečo, čo nie je úplne podľa našich predstáv.
Ešte sa vrátim k tomu, že si spomínala si, že si z LGBTI+ komunity. Máš pocit, že ti tento štát dáva to, čo potrebuješ? Cítiš sa ako jednotlivec bezpečne?
Tak to určite nie. Nikdy som ja osobne nemala zlú skúsenosť, ale mám kamarátov, ktorí ju mali. Počula som o tom a viem, že je to na Slovensku realita. Aj to, čo sa teraz dialo za posledný rok a viac. Ale ani tie slovné narážky nie sú dvakrát príjemné, ani to, čo vidím na sociálnych sieťach. Ja som síce nejakú zlú osobnú skúsenosť nemala, ale keď počujem to, čo sa deje vonku, tak mi nie je až tak veselo presťahovať sa do tej Bratislavy.
Menej bezpečne sa budeš cítiť v Bratislave, ako sa cítiš tu v Banskej Bystrici?
Asi áno. Minimálne mám medzi kamarátmi zopár kotlebovcov, ktorí tiež nesúhlasia s touto problematikou, ale možno moja výhoda bola tá, že ma poznali skôr, ako o mne vedeli, že patrím do tejto komunity. Takže si nestihli o mne vytvoriť názor a držať sa toho, ale najskôr ma spoznali.
Je to sranda, že sú mladí, sú to kotlebovci, ale potom zrazu dostávajú nejaký iný názor z ďalšej strany a už ich to trošku mení, sú načatí a trochu od tých svojich názorov upúšťajú. A otvára im to oči. Keby mali v okolí viac takýchto ľudí a boli otvorení sa o tom rozprávať, tak sú tí ľudia normálni a nedržali by sa iba názorov svojich vlastných rodičov. Minimálne všetci tí, ktorých poznám, majú názory svojich rodičov a nevytvorili si tieto názory sami.
Keď sa s kamarátmi bavíte o svojich názoroch, riešite aj politiku?
Niekedy, ale skôr s tou mojou spolubývajúcou sa bavíme o dianí na Ukrajine. Inak nejako veľmi nie, lebo mám dosť kamarátov, ktorí majú aj absolútne opačné politické názory ako ja a keďže sú to stále moji kamaráti a nebudem kvôli tomu rezať priateľstvá, tak o tom radšej nedebatujeme. Máme z toho také tabu.
