„Približne 1 500 vedcov zistilo, že 70 % výsledkov výskumov nie je reprodukovateľných, nedajú sa zopakovať,“ vysvetľuje v rozhovore slovenská biomedicínska vedkyňa Alena Potočárová, ktorá sa počas pandémie venovala najmä štúdiu koronavírusu v tele a v odpadových vodách.
Alena vyštudovala veterinárnu medicínu v Košiciach, no po pár rokoch v zahraničí sa rozhodla venovať medicíne do väčšej hĺbky. Z ambulancie preto prešla do laboratória, kde hľadá nápady, píše výskumy a testuje ich.
Na časy pandémie si spomína ako na chaos, a to nielen v spoločnosti, ale aj v médiách. „V období koronavírusu bolo veľmi vidieť, ako médiá na Slovensku nevedia kriticky spracovať vedecké výskumy a publikovali jedno cez druhé. Veľa z nich nebolo ani z hodnoverných zdrojov,“ hovorí a vysvetľuje, ako hľadať naozaj dôveryhodné vedecké články.
V rozhovore sa dočítaš:
- o tom, ako začína každý vedecký výskum,
- ako nájsť správnu tému na vedecký výskum,
- v koľkých fázach dokáže výskum zlyhať a vedec musí začať od nuly,
- kto dáva vedcom peniaze na výskum,
- čo všetko sa používa v laboratóriu,
- ako je možné, že vakcína na koronavírus bola vyvinutá tak rýchlo,
- ako spoznať dôveryhodný vedecký časopis,
- a s akými problémami sa stretávajú vedci pri publikovaní vedeckých článkov.
💬 Čo je na začiatku každého výskumu?
Vždy sú to peniaze a nápad. Ako vedúca výskumu sa rozhodnem, že sa chcem venovať nejakej téme a s výskumom začnem až vtedy, keď naň dostanem od štátu grant.
Najskôr napíšem grantovú žiadosť a čakám, či ju niekto schváli, alebo neschváli. To môže trvať niekoľko mesiacov a všetko závisí od toho, či je grant dobre napísaný, či má výskum zmysel pre spoločnosť a či je tam politická vôľa.
Vidno to napríklad pri väčších grantoch schvaľovaných Európskou úniou. Aj na Slovensku sú schvaľované granty, ktoré sú teraz v „móde“, ktoré nasledujú nejaký trend. Videli sme to napríklad počas pandémie, keď zelenú dostávali najmä granty, ktoré sa venovali koronavírusu.
💬 Ako to vyzerá, keď hľadáš tému? Nemôžeš v noci spávať, pretože premýšľaš nad nejakou oblasťou, až sa rozhodneš, že ju preskúmaš?
Je to oveľa jednoduchšie. Veľakrát si vyberám tému na základe iných článkov, ktoré si čítam. Napríklad ma zaujme nejaký výskum a premýšľam, či by sa dal spraviť v našich podmienkach inak.
💬 Čo nasleduje po tom, ako nájdeš vhodnú tému?
Celý proces skúsim vysvetliť na príklade fiktívneho výskumu toho, či sú ľudia po zjedení čokolády šťastnejší. Ako cieľovú skupinu si vyberiem stredoškolákov.
Keď mám konkrétny nápad, musím začať podrobným rešeršom. Nájdem si, z čoho sa skladá čokoláda a ktoré jej zložky by mohli mať vplyv na ľudské pocity. Potom si zistím, čo spôsobuje pocit šťastia. Je to nejaký súbor hormónov, ktorý sa vyplavuje v mozgu. Čím viac týchto hormónov sa vyplaví, tým šťastnejšie sa cítim.
Potom si zistím, či už niekto takýto výskum robil, alebo či boli použité iné lieky alebo látky, aby zistili, aký má čokoláda vplyv na hormóny šťastia. Podobne preskúmam aj svoju cieľovú skupinu.
💬 Je možné, že s výskumom už v tomto bode skončíš? Čo rozhodne o tom, či pokračuješ ďalej?
Môže sa stať, že po vytvorení rešeršu nájdem výsledky iného vedca, ktorý to už preskúmal a zistil, že čokoláda nemá vplyv na šťastie človeka. V tom momente pre mňa výskum hasne.
Ak nikto podobný výskum nerobil, pokračujem ďalej. Mám rešerš, mám cieľovú skupinu a teraz idem testovať.
Zoberiem si čokoládu, dám ju skupine mladých ľudí a meriam si, či sú šťastnejší – robím to napríklad rôznymi psychologickými testami. Následne zisťujem, či majú zvýšené hormóny šťastia.
Ak mi z týchto meraní vyjde, že čokoláda s hormónom šťastia nič nerobí, tak sa do výskumu ďalej nepúšťam. Dôležité je, aby som výsledky vedela spoľahlivo merať.
💬 Čo to znamená, spoľahlivo merať?
To znamená, že keď desaťkrát zmeriam tú istú vzorku, malo by mi vyjsť to isté. To sa reálne nikdy nedeje. Rozptyl však musí byť taký malý, že si môžem povedať: „Okej, viem to merať.“
Aj v tejto fáze sa dá zaseknúť na rôznych veciach – napríklad to neviem správne merať, nemám prostriedky či dostatočne kvalifikovaných ľudí a podobne. Celý tento proces trvá pol roka až rok, môže to byť aj dlhšie.
💬 Potrebuješ na túto prácu nejaké špeciálne vybavenie alebo materiál?
Určite áno. Potrebujem prístroje, ktoré merajú hormóny šťastia a tiež rôzne chemické hodnoty. Veľmi dlho trvá, kým si správne nastavím, čo a ako budem merať.
Keďže hormóny šťastia vznikajú v mozgu, budem potrebovať aj mozgové bunky. Tie sa na výskumy bežne používajú a viem si ich objednať. Často ľudí, ktorým hovorím o výskume, zaujíma, odkiaľ tieto bunky pochádzajú.
Prapôvodne sú od rôznych ľudí, ktorí mali napríklad mozgový nádor. Doktori tento nádor odoperovali, bunky prečistili, tie sa ďalej množia a používajú sa v takýchto experimentoch.
Keď mám bunky pripravené, začnem k nim pridávať nejakú zložku čokolády a sledujem, ako na ňu reagujú. Ak bunky v skúmavke, do ktorej sa pridáva čokoláda, vyplavujú hormóny štastia a bunky, ktorým sa zase čokoláda nepridáva, tie hormóny nevyplavujú, sme na dobrej ceste.
Ak nebude tento pokus fungovať, tu sa môj výskum opäť končí.
💬 Ako to vyzerá, ak sa pokus podarí a funguje? Aké sú ďalšie kroky?
Keď výskum funguje a výsledky viem zmerať, môžem prejsť na fázu, kde budem používať laboratórne zvieratá – čiže myši alebo potkany. Môžem im podobne ako mozgovým bunkám podať extrakt z čokolády a zisťovať, či sa majú lepšie, na čo sú rôzne postupy.
Keď mi aj táto fáza vyjde, tak si dám dokopy výsledky a vložím ich do štatistického programu. Ak tento program vyhodnotí, že čokoláda má skutočne vplyv na hormóny šťastia, môžem začať dávať tento extrakt ľuďom a zisťovať, či má na nich nejaký účinok a potvrdiť si doterajší výskum.
💬 Takže, keď máš tieto výsledky, začneš robiť veľkú kampaň, aby sme všetci jedli viac čokolády a boli šťastnejší?
Nie, k tomu je ešte dlhá cesta. Aj keď celý výskum dopadne dobre, ešte stále sa nemusí dostať do praxe. To často závisí od farmaceutických firiem a od toho, či daný výskum považujú za dostatočne predajne schopný.
Keď máme v tomto prípade mladých ľudí na celom svete a čokoláda je lacná, tak si môžu farmaceutické firmy povedať: „Áno, toto je zaujímavá vec. Budeme čokoládu používať ako antidepresívum.“
Ich postoj je dôležitý, pretože farmaceutické firmy si musia výskumy vždy overiť na vlastné náklady. Okrem toho, že zisťujú, či náš extrakt naozaj funguje tak, ako to o ňom hovoríme, zisťujú aj opačnú vec – či nie je vo vyšších dávkach pre telo toxický. Prakticky tak financujú dokončenie výskumu, preto potrebujú vedieť, či sa im to oplatí.
Posledné slovo v procese vývoja liekov má vždy lieková agentúra. Ak liek schváli, tak máme istotu, že výskum bol dobrý a liek je vhodný na používanie.
💬 Hovoríš o komplikovanom a veľmi dlhom procese. Prečo potom vývoj vakcíny proti koronavírusu trval tak krátko?
Možno sa zdalo, že vakcíny proti Covid-19 boli vyrobené narýchlo, no v skutočnosti nadviazali na výskum, ktorý prebiehal desiatky rokov. Vedci po celom svete študovali rôzne typy koronavírusov a iných respiračných vírusov.
Nezačínali sme teda s vakcínou od nuly, mali sme už silné a pomerne stabilné základy. No a, samozrejme, pracovalo na výskume mnoho tímov po celom svete. Keby na výskume pracoval jeden tím zložený z desiatich ľudí, tak by to trvalo napríklad aj 5 rokov.
Tým, že na vývoji vakcíny pracovali viaceré tímy a paralelne testovali na myšiach a potkanoch rôzne druhy vakcín, zvládli to za rok.
Okrem toho, tak ako som spomínala, je dôležité získať na výskum peniaze. Tým, že pandémia bola problémom na celom svete, do vývoja vakcíny išlo veľmi veľa peňazí. Aj tímy, ktoré pracovali na vývoji iných liekov, pozastavili svoje výskumy a všetku pozornosť venovali práve vývoju tejto vakcíny.
💬 Ako vedec zistí, či má falošné výsledky alebo nie?
Výsledky vo vedeckom výskume nie sú falošné, ony sú len nepredvídateľné. Môžem si zobrať roztok A, zmiešať ho s roztokom B a merať nejaké hodnoty. Pri tom istom postupe sa môže stať, že nameriam vždy inú hodnotu a vyjde mi tak vždy iný výsledok.
💬 Prečo?
Výsledky výskumu ovplyvňuje mnoho faktorov, ako je napríklad teplota miestnosti, koľko ľudí sa pohybuje v labáku a podobne. Výsledky síce nie sú falošné, ale neodzrkadľujú skutočnosť, keďže neviem povedať, aký výsledok je správny.
Napríklad, keď si zoberiem 20 myší a u každej zmeriam testosterón (mužský hormón), tak mi môže vyjsť číslo od 0 do 200. A to len preto, že tie, čo majú hodnotu hormónu 200, sa práve pobili. Do hry vstupuje veľa faktorov, ktoré mi ovplyvňujú výsledky.
Na konci dňa by som však nepovedala, že sú výsledky falošné. Len je niekedy veľmi ťažké určiť, na ktorý výsledok sa môžem spoľahnúť.
💬 Keď spomínaš, že do výskumu vstupuje veľa faktorov, môže sa stať, že tebe vyjdú rovnaké výsledky a ďalšiemu vedcovi úplne iné? Môže sa stať, že v inom tíme nevedia zopakovať tvoj výskum? Pri Covide-19 sme videli, že vznikalo veľa nových liekov, o ktorých sme počuli raz a potom sa po nich zľahla zem.
Stáva sa to veľmi často a bola o tom publikovaná aj štúdia vo vedeckom časopise Nature. Približne 1 500 vedcov zistilo, že 70 % výsledkov nie je reprodukovateľných, nedajú sa zopakovať.
Deje sa to kvôli rozličným podmienkam. Každý labák môže mať inú techniku, iný štýl práce a podobne. Kde je však potom pravda?
Celý výskum je veľmi krehký a môže zlyhať v mnohých fázach. Netreba preto brať všetko hneď ako hotovú vec, aj keď si to prečítate vo vedeckom výskume.
Keď vyjde článok, ktorý hovorí, že čokoláda má vplyv na mladých ľudí, tak to ešte nemusí byť pravda, lebo niekto si to skúsi zopakovať a vyjde mu, že nemá vplyv. Na to, aby sme mohli povedať, že čokoláda má vplyv na šťastie ľudí, museli by sme výskum opakovať viackrát, aby sme zistili, či sú výsledky reprodukovateľné.
Všimla som si, že počas korony, kedy bol záujem o vedecké výsledky veľký, médiá mali tendenciu chytiť sa každého výskumu ohľadom koronavírusu a publikovať ho. Tie výsledky však ešte nehovorili o niečom istom.
💬 To znamená, že boli nesprávne?
Nie, len sa možno ešte nedostali ani do klinickej fázy a možno sa ani nedali zopakovať.
Klinická fáza výskumu je v podstate testovanie lieku na ľuďoch. Má tri fázy, v ktorých môže výskum veľmi ľahko zlyhať. V prvej sa testuje na pár desiatkach dobrovoľníkov, potom v druhej testujú lieky na ľuďoch s chorobou, pre ktorú ho vyvíjajú. Posledná fáza je najdlhšia aj najdrahšia. Liek testujú na tisícoch ľudí po celom svete. Aj v tejto fáze môže výskum zlyhať, no a potom boli všetky financie, ktoré dala farmaceutická firma na výskum v podstate „vyhodené do vzduchu“.
V období koronavírusu bolo veľmi vidieť, ako médiá na Slovensku nevedia kriticky spracovať vedecké výskumy a publikovali jedno cez druhé. Veľa z nich nebolo ani z hodnoverných zdrojov. Pri mnohých sa ukázalo, že nemali vôbec žiadne uplatnenie v praxi.
V momente, keď médiá publikovali informáciu o novom lieku, to u čitateľov mohlo vyvolať nádej a išli si liek kúpiť.
Príkladom môže byť antiparazitikum Ivermectin. Nejaký lekár povedal, že by mohol mať účinok na liečbu covidu. Médiá tomu dali hodnotu, čo spôsobilo, že veľa ľudí si Ivermectin kupovalo. Takéto bizarné veci sa diali počas celej pandémie. Možno práve vtedy sme zistili, že aj na vedecké články sa treba vedieť pozerať kriticky.
💬 To je ako?
Celý výskum je veľmi krehký a môže zlyhať v mnohých fázach. Netreba preto brať všetko hneď ako hotovú vec, aj keď si to prečítate vo vedeckom výskume. Treba byť vždy nad vecou, pretože aj keď niekto niečo vyskúma, na druhý deň to už nemusí platiť.
💬 Ako teda spoznáme, ktoré vedecké časopisy sú naozaj hodnoverné?
Asi také najznámejšie vedecké časopisy sa volajú Nature a Science. Vedeckých časopisov je veľa a vznikajú aj tzv. predátorské. To znamená, že odpublikujú úplne čokoľvek. Nedajú si tú námahu, aby si článok skontrolovali a zistili, či je skutočný, či sú ľudia, ktorí ho tvorili relevantní, alebo či tam náhodou nie sú výsledky len sfalšované.
💬 Ako zistím, či je konkrétny časopis dôveryhodný?
Existuje tzv. Impact faktor. To je číslo, ktoré hovorí o tom, aká je priemerná citovateľnosť článku. Nature má napríklad hodnotu tohto faktora 40. Keď v ňom vyjde článok, 40 ľudí ho bude citovať. To znamená, že ho spomenie v ďalšom článku.
Citovanie je istou známkou kvality. Impact faktor môže byť rôzny, ale keď je to nad 10, tak tie časopisy sú super. Keď je to 1 až 2, tak časopis asi nie je veľmi kvalitný.
Impact faktor si viem overiť aj na internete. Existujú tiež rôzne vedecké databázy, ktoré mi to vedia vyhodiť. Veľa z nich je však platených. Niekedy je to ošemetné, ako sa k takému číslu dopracovať. Keď sa k tomu číslu viem dostať a je vysoké, tak super, keď sa k nemu neviem dopracovať, je pravdepodobné, že bude nízke.
💬 Ako prebieha publikovanie vedeckého článku?
Mám výsledok vedeckého výskumu, s ktorým som spokojná. Článok obsahuje intro o tom, čo je to čokoláda, kto je cieľová skupina, čo už sa doteraz vie a prečo som sa rozhodla o tomto napísať. Dobrý článok je zaujímavý. Vtiahne ťa do deja, má nejaký príbeh. Článok obsahuje výsledky a spôsob, ako sa na ne prišlo. Na začiatku je abstrakt, čo je vlastne krátke zhrnutie, o čom článok je, aké má výsledky a aké sú závery môjho výskumu.
Keď chcem článok poslať do časopisu, musím si spraviť rešerš, aby som zistila, do ktorého sa tematicky hodí. Pošlem ho, oni oslovia odborníkov na danú tému, aby si ho prečítali a povedali, čo je dobré, čo nie je dobré a čo treba doplniť. Týmto odborníkom sa hovorí recenzenti, keďže v podstate robia niečo ako recenziu môjho článku.
Najčastejšie potom príde odpoveď, že článok nie je dobrý a nepublikujú ho, alebo povedia, že článok je síce dobrý, no treba ho dorobiť.
Niekedy môže ísť iba o gramatické chyby a inokedy zase môžu žiadať veľké úpravy. Môže sa stať, že som robila výskum na desiatich myšiach a oni mi povedia, že chcú aspoň 30. Vtedy treba výskum dorobiť.
💬 Takže tieto vedecké časopisy môžu v podstate ešte ovplyvniť tvoj výskum?
Presne tak. Niekedy je táto spätná väzba taká hodnotná, že ma vie veľmi posunúť.
Keď sa mi podarí článok upraviť podľa požiadaviek recenzentov, tak ho opäť pošlem. Celý proces môže niekedy trvať pol roka, niekedy rok. Článok si znovu pozrie odborník, ktorý môže povedať, či ho publikujú alebo nie. Poprípade ešte vyžadujú nejaké drobné úpravy. Je to naozaj dlhý proces.
Počas tohto obdobia sa môže stať, že niekto iný publikuje rovnaký výskum, ako mám v pláne publikovať ja, a potom mám už smolu.
Ak by niekoho zaujímalo, ako taký vedecký článok vyzerá, vie si ho pozrieť zadarmo vo vedeckej databáze na stránke PubMed.
Kto je MVDr. Alena Potočárová?
Alena vyštudovala veterinárnu medicínu v Košiciach, no po pár rokoch v zahraničí sa rozhodla venovať medicíne do väčšej hĺbky. Z ambulancie prešla do laboratória, kde sa venovala najmä štúdiu koronavírusu v tele, ale aj v odpadovej vode. Momentálne je na materskej, a tak sa venuje študovaniu ranného psychomotorického vývinu jej bábätka.
Zdroj titulnej fotografie: gettyimages.com/Nathan Posner/Anadolu Agency
