Daria Mierhut a Krystyna Nahorna sú študentkami z Ukrajiny. O tom, ako vnímajú vojnu po roku od jej začiatku, ako prežívali jej prvé momenty, aj o originálnej párty zorganizovanej na podporu ukrajinskej armády, sa dočítate v rozhovore, ktorý sme pripravili ako špeciál k roku vojny na Ukrajine.
💬 Keď začala vojna, boli ste na Slovensku alebo na Ukrajine a ako ste sa o nej dozvedeli?
Daria: Ja som bola na Slovensku. Zavolal mi známy, že sa začala vojna. To bolo o tretej v noci na Slovensku tuším.
Krystyna: Ja som bola na Ukrajine.
💬 Aké boli vaše prvé pocity?
Daria: Vôbec som to nečakala. Deň pred vojnou som sa bavila s mamou, že určite žiadna vojna nebude. Neverila som tomu, čo hovorili. Bola som v šoku. Potom som prežívala iba stres a strach, keďže som sa stále bála o svojich blízkych a o krajinu. Vtedy sme vedeli všetko, čo sa deje. Kam padla každá bomba – všetko sme sledovali, lebo sme sa báli.
Krystyna: Ja som bola na Ukrajine a ráno sme sa to dozvedeli. Všetci začali volať – rodičia, kamaráti, že začala vojna. Boli sme z toho prekvapení, že čo, aká vojna. Zopár dní pred začiatkom odchádzalo veľa ľudí preč z Ukrajiny. Ešte teraz to cítim, ako to celé začalo, že sme nevedeli, čo sa bude diať. Ako už aj povedala Dária, sledovali sme každú bombu. Bola som s ockom, lebo mama bola kvôli práci v inom meste. Tak sme sa s ockom striedali, keď on spal, ja som bola hore a sledovala som správy. Potom som zase spala ja a on bol hore.
💬 Zasiahla vojna aj vašu oblasť, z ktorej pochádzate?
Daria: Toto tvrdenie používa veľa Slovákov. Povedia: Vo vašom meste sa nič nedeje. Bohužiaľ, situácia je taká, že sa deje niečo všade. Celá Ukrajina je ohrozená a všade sa môže stať hocičo. Čo sa týka toho, či nie sú naše rodné mestá okupované, tak zatiaľ nie. Teda moje nie.
Krystyna: Moje tiež nie, ale som blízko pri hraniciach, ktoré sú už okupované vedľa Dnipra.
Daria: Okupácia tam teda nie je, ale bombarduje sa stále, strieľa sa stále, preto sa nedá povedať, že je to niekde v pohode. Nie, proste ľudia si len na to zvykli. Je to teraz zlé všade.
💬 Tušili ste, že prerastie konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom do vojny? Cítili ste napätie už predtým alebo vás vojna prekvapila rovnako ako zvyšok sveta?
Daria: Ja osobne som neverila. Nešlo mi to do hlavy ešte niekoľko týždňov od začiatku, že ako sa toto môže diať v 21. storočí. A to nie je tak, že nemáme internet, vzdelanie alebo čo. Sme podľa mňa veľmi inteligentná krajina. Je to nespravodlivé a pre mňa to teda bolo nepochopiteľné a neuveriteľné.
Krystyna: Presne, aj pre mňa to také bolo. Balili sme sa s rodinou, ale neverili sme, že niečo začne. A už to trvá rok.
💬 Čakali ste, že bude trvať vojna tak dlho? Padali aj vyjadrenia, že to skončí za 3 dni.
Daria: No ja som nečakala, že to skončí za tri dni. Čakala som, že sa to skončí rýchlo. Nechápala som, že na naše územie prišli ozbrojení ľudia a ďalej tam môžu prichádzať. My sme sa snažili možno aj mesiac presvedčiť Rusov, že toto nie je normálne. Celá krajina sme si mysleli, že pochopia, že páchajú zlo. Oni to nepochopili, tak to pokračuje.
S ockom sme sa striedali. Keď on spal, ja som bola hore a sledovala som správy.
Krystyna: Nečakala som, že to skončí rýchlo, ale nemyslela som si, že bude vo vojne celá krajina.
💬 Vrátili ste sa od začiatku vojny späť na Ukrajinu za rodinou?
Daria: Ja som sa doteraz nevrátila. Mama tam išla, brat tam išiel, ja som kvôli robote nestihla. Určite to však plánujem. Je to trošku zložitejšia cesta dostať sa tam. Niekedy sme tam mali letisko, teraz už neexistuje, čiže sa tam neviem dostať. Chodí sa tam už len vlakom a autobusom a to trvá naozaj dlho.
Bola som v Užhorode, čo je vlastne hneď za hranicami, ale aj tam to trvalo strašne dlho, kým sme prešli cez hranice a colnicu.
💬 Sú na hraniciach dlhé čakania a kontroly?
Daria: Áno, teraz už áno. Aj z jednej strany, aj z druhej.
Krystyna: Ja som bola na začiatku a ešte v septembri. Cesta domov mi trvala 2 dni. Išla som najprv vlakom, potom autobusom a potom ešte vlakom a bolo to tak, že to naozaj trvá dva dni.
💬 Zmenila sa atmosféra na Ukrajine medzi ľuďmi od začiatku vojny?
Krystyna: Myslím si, že ľudia si už zvykli. Počujú sirény a už nereagujú. Pre mňa to bolo veľké prekvapenie kvôli tomu, že na začiatku to bol veľký stres. Nikto nevedel čo má robiť, kam ísť.
Ja som bola na začiatku vojny vo februári na Ukrajine, v marci som odišla a vrátila som sa v septembri. Pre mňa to bolo napätie, keď sme sedeli s kamošom jeden deň v kaviarni a začali strieľať z protivzdušných systémov. Pozerala som naňho, že čo budeme robiť. A on bol taký, že: No, teraz to tak je.
💬 Čiže ľudia, čo sú na Ukrajine stále, si už zvykli na súčasnú situáciu.
Krystyna: Áno. V marci, keď som prišla na Slovensko a začala škola, robili skúšku sirén. Nevedela som, čo robiť. Jednu celú hodinu som plakala. Boli to emócie a strach.
💬 Ktoré momenty vojny boli pre vás najťažšie?
Daria: Začiatok určite. No a závisí to od toho, že kto je odkiaľ. Je jasné, že keď sa niečo rozbombarduje v tvojom rodnom meste, tak je to iné, lebo tam všetko poznáš. Ľudia teraz nemajú elektrinu, nemajú svetlo, nemajú nič a ešte do toho im tam hodia bombu do nejakého domu, kde sú deti alebo na škôlku či nemocnicu… Tie prvé mesiace boli asi také najťažšie by som povedala. Ani ľudia ešte neboli zvyknutí. Teraz už vedia, že keď sa spustia sirény, idú sa skryť.
Aj to je hrozné, že sa tolerancia k tomu zvýšila. Tak by to nemalo byť v 21. storočí. Toto nie je to, na čo by sme si mali zvykať, práveže naopak.
💬 Ako ste zvládali štúdium počas týchto ťažkých chvíľ?
Krystyna: Pre mňa je to naozaj prekvapením, že som skončila prvý ročník. Reálne si z toho prvého roku nič nepamätám. Chodila som do školy, snažila som sa niečo robiť, ale bolo to tak, že sedím, pozerám, ale nič som poriadne nevnímala, nedokázala som sa sústrediť.
Sledovala som len správy, riešila som rodinu. Mama prišla na Slovensko a musela som jej so všetkým pomáhať, lebo ona nevie nič po slovensky. Keď bolo treba vybavovať veci, musela som s ňou ísť na políciu a podobne. Potom začali prichádzať na Slovensko aj moje kamošky. Tiež som im pomáhala.
Daria: To isté aj ja. Najprv to bolo tak, že sa ma pýtali, prečo som stále na telefóne. Reálne som sledovala každú jednu správu, čo kto počul po celej krajine. Potom prišla mama s bratom. Museli sme dať brata do školy, na políciu ísť, poisťovňu riešiť, čiže bolo toho veľa. Plus k tomu, prvé dva týždne vojny sme nespali. Striedali sme sa – jeden bol hore a druhý spal. Po tomto ťažkom období bolo ešte treba toho toľko veľa vybavovať a chodiť do práce, lebo však peniaze len tak samé neprídu.
Neskôr sa to napätie trošku znížilo. Asi aj vďaka tomu, že sme vyriešili rodinu, lebo to boli naozaj starosti – nevedia jazyk, nie sú zvyknutí na systém, nevedia, ako tu funguje napríklad MHD alebo tak. Stále sme preto museli byť pri nich.
💬 Čiže rodiny prišli za vami na Slovensko. Vrátili sa od začiatku vojny na Ukrajinu?
Krystyna: Áno, mne teda prišla mama a kamošky. Mama odišla do Česka s kamarátkou za prácou a kamošky ešte bývajú v Bratislave. Od začiatku vojny sa na Ukrajinu ešte nevrátili.
Daria: Za mnou prišli brat a mama. Tiež sa nevrátili. Mama stále veľmi chce ísť domov, ale kým ešte brat študuje na základnej škole, bolo by to ťažké. Na Ukrajine sa dá študovať, ale je to zložité. Nie je elektrina a ako sa môže učiť, keď sa stále strieľa?
💬 Ponúkla vám škola pomoc?
Daria: Nám dala škola jednorazovo myslím 300 eur a stravné.
Krystyna: No my sme nemali stravné, ale nám dávali asi 3 mesiace po sebe 200 eur.
💬 A čo sa týka učenia, brali na vás učitelia ohľad, keďže ste sa ocitli v ťažkej životnej situácii?
Krystyna: Keď som bola na začiatku doma, tak som vôbec nevedela, či prídem na Slovensko. Písala som každému učiteľovi, že som na Ukrajine aj o tom, že neviem, čo bude ďalej a poprosila som ich, nech mi pošlú nejaké materiály na štúdium. Toto mi poslali, ale inak si nepamätám, že by robili nejaké výnimky. Mne pomáhali najmä spolužiaci. Naozaj mám super spolužiakov a vďaka nim sa mi darilo študovať. Pýtali sa ma, ako sa mám, či nepotrebujem pomoc. Každý nejako pomohol.
💬 Museli ste osobne čeliť urážkam alebo nenávisti kvôli tomu, že ste z Ukrajiny?
Daria: Keď sa niečo stane, tak hneď ľudia hľadajú toho, kto za to môže a to sú väčšinou teraz na Slovensku Ukrajinci a vojna. Nájde sa proste vždy niekto, kto za to môže a môžu ho nenávidieť. Ja nehovorím, že vždy, všetci a všade. Ale stretla sa s tým aj moja mama, lebo ona po slovensky nevie až tak dobre, ale učí sa a snaží sa. Napriek tomu ju berú ako menejcenného človeka. Prečo to tak ľudia vnímajú vôbec neviem.
Krystyna: Ja osobne som sa s tým tiež nestretla, ale počula som reči napríklad v obchode. Väčšinou tak hovoria starší ľudia, ktorí sú viac proruskí.
💬 Ako vnímate vojnu po roku od jej začatia?
Daria: Už sme si zvykli, bohužiaľ. Keď sa niečo stane, tak už nehodnotíme, čo sa stalo, ale ako sa to stalo. Nechcem povedať, že sme znecitliveli. Ja som bola po nejakej dobe už ale strašne unavená. My sme si mysleli, že Rusi to pochopia, že to treba skončiť. Potom sme si mysleli, že Európa to pochopí inak a spraví niečo. A keď sa nič nemenilo a išlo to ďalej, ďalej a ďalej, tak sme trochu stratili tú nádej, že niekto pomôže.
Ja vôbec nehovorím, že strácam nádej. Určite bude víťazstvo na ukrajinskej strane, to je stopercentné, otázka je kedy. Viem, že pomáha aj Európa aj Európsky parlament dosť, aj Amerika sa snaží, ale stále sú tam tie ekonomické veci, čo sa nemenia ako to, že sa kupujú ruské zdroje.
Krystyna: Mám ten istý názor. Čakáme, kedy sa to skončí. Naozaj už chcem ísť domov a chcem taký pokoj. Nechcem, aby toto zažívala moja rodina alebo hocikto iný. Už stačí.
💬 Zorganizovali ste party pre ľudí z Ukrajiny na podporu armády. Čo vás priviedlo k takémuto nápadu?
Krystyna: Bavili sme sa s Dáriou, že chceme ísť niekam na párty, ale nemali sme poriadne kam. Bratislava je ďaleko, museli by sme tam prespať. Prečo tu nič také nie je? Sú tu dve univerzity a študenti, ukrajinskí robotníci. V Trnave je veľa Ukrajincov, možno nie tak ako v Bratislave alebo v Košiciach, ale stále dosť.
Daria: Bola to naša prvá skúsenosť. Organizovali sme to úplne samé. Máme nejakých známych, ktorí nám posunuli kontakty.
Krystyna: Atmosféra bola úplne super. Pre mňa bolo prekvapením, že tam bolo dosť Slovákov a aj im sa to páčilo. Snažili sme sa to robiť všetko samy a čo najlepšie. Máme super kamarátov, ktorí nás prišli podporiť, prišli aj pred párty, boli tam, tancovali tam do konca párty. Majiteľ baru dal polovicu zárobku na podporu ukrajinskej armády, za čo sme mu veľmi vďačné.
Daria: Mali sme veľké šťastie na ľudí, len ten hejt bol pre nás taký nepochopiteľný.
💬 O aký hejt išlo?
Daria: Ukrajinci mali problém s hudbou, ktorú sme na párty hrali. Vybrali sme ukrajinských spevákov, ale predtým spievali tí speváci po rusky. Nemáme toľko hudby po ukrajinsky, aby to 6 hodín vkuse hralo. Na tých pesničkách sme vyrástli a proste, keď ten človek hovoril po rusky, tak pre nás to nebol problém. Pre niektorých ľudí to bol strašný problém, že by mali hovoriť iba po ukrajinsky a nie tak, ako sú zvyknutí. Kvôli tomu sa začala riešiť jazyková otázka. To sme ale vôbec nechceli riešiť. Reagovali sme na to pokojne jednou storkou, že toto nebudeme riešiť.
Celé sa to odohralo ešte pred párty, keď nikto nevedel, aká hudba sa tam bude hrať. Začali nám vypisovať a označovali naše osobné profily aj profil párty.
Krystyna: Písali potom, že zrejme ešte mám dom na Ukrajine, keď ideme hrať hudbu od spevákov, ktorí v minulosti spievali po rusky.
Daria: Nakoniec nikto neprišiel robiť problémy. Mali sme SBS-károv.
Krystyna: Títo ľudia robia veľa zhromaždení a protestov. Osobne na ne tiež chodím, ak mám čas. Oni nám však začali písať, že by sme mali radšej chodiť tam a pomáhať.
Daria: Nevedeli o nás absolútne nič.
Krystyna: Pomáhame, ako môžeme. Posielame peniaze na armádu a podobne, už sme na to zvyknuté. Tak nám to písali, akoby sme my nič pre pomoc Ukrajine nerobili.
