Ako to vyzerá na psychiatrii? Všetko, čo ste sa báli opýtať

Predstavuješ si psychiatrickú liečebňu ako z hororových filmov? Realita je iná a pokiaľ si doporučený na hospitalizáciu, nemáš sa čoho báť. Ako to vyzerá v psychiatrických liečebňach priblížil klinický psychológ PhDr. Peter Szeliga, Ph.D.

💬 Asi každému napadne ako prvé, keď sa povie liečebňa, ústav, kde vás priviažu reťazami alebo zviažu do kazajky. Ako to však skutočne v liečebni vyzerá?

Existujú psychiatrické nemocnice, psychiatrické oddelenia aj psychiatrické liečebne. Takéto zariadenia vyzerajú ako klasické nemocnice. 

Pacienti sú hospitalizovaní a ubytovaní v rámci liečebného režimu ako v štandardnej nemocnici.

💬 Aké výhody má hospitalizácia alebo teda ubytovanie pacienta v takomto psychiatrickom zariadení? Je to vôbec nutné?

Psychické ochorenia sa často aj diagnostikujú ťažšie. Dôležité a náročné je hlavne nastavenie pacienta na psychofarmakologickú liečbu, teda na lieky. 

Hlavnou výhodou hospitalizácie v psychiatrickej nemocnici či v liečebni oproti návšteve psychiatra iba na sedeniach v ambulancii je, že máme pacienta denne pod dozorom. Je možné tak lepšie odsledovať efekt liečby, stanoviť presnú dávku a prípadne aj zistiť nežiaduce účinky. 

Čo sa týka takého úvodného nastavenia pacienta, ktorý má nejakú psychickú chorobu, hospitalizácia má veľký význam. Je pod dohľadom odborného personálu, ktorý denno-denne sleduje správanie sa pacientov a ich psychiku. 

💬 Spomínate psychiatrické nemocnice a psychiatrické liečebne. Je medzi nimi nejaký rozdiel?

Z toho, čo ja viem, v nemocnici má pacient pobyt limitovaný na kratší čas. Poisťovňa prepláca kratší interval. V liečebniach je možné, aby sa pacient zdržal dlhšiu dobu. 

Prečítaj si tiež:

💬 Môže pacient počas pobytu dobrovoľne odísť?

Aj áno, aj nie. Napríklad, závisí od toho, s akou diagnózou je pacient v liečebni alebo v nemocnici hospitalizovaný.  

Drvivá väčšina pacientov je hospitalizovaná dobrovoľne a tí môžu kedykoľvek z liečenia odísť. Ideálne je, samozrejme, ukončenie hospitalizácie na základe rozhodnutia odborného personálu. V prípade, že je pacient dobrovoľne hospitalizovaný, môže odísť kedykoľvek na tzv. reverz. 

To znamená, že pacient podpíše dokument, vďaka ktorému môže odísť, aj keď to odborný personál neschválil. Podpísaným reverzom však na seba berie pacient zodpovednosť za prípadné dôsledky jeho ochorenia. 

Napríklad, prišiel by do nemocnice pacient s infarktom a doktori mu vysvetlia, že musí byť hospitalizovaný. On povie, že s tým v žiadnom prípade nesúhlasí, podpíše reverz a odíde z nemocnice. V prípade, že sa mu po ceste domov niečo stane, nie je to na zodpovednosti lekára či zdravotného zariadenia, no je to len na pacientovej zodpovednosti. 

💬 Rodina to potom musí mať naozaj ťažké, keď sa niekto slobodne rozhodne, že ide preč a podpíše reverz.

Keď hovoríme o rodinách pacientov, tak mi prichádza na myseľ celá problematika závislostí – čiže závislosti na alkohole, drogách alebo iných návykových látkach. Na týchto pacientov sa nevzťahuje nedobrovoľná hospitalizácia. Na liečenie môže ísť len na základe súhlasu, čo si asi vieme všetci predstaviť, že väčšina závislých ľudí ten súhlas nedá. No a proti vôli ich liečiť nie je možné.

Iné je to pri psychózach. Psychických alebo psychopatologických diagnóz je 99. Len na malý počet z nich, cca. 10 je možné pacienta hospitalizovať tzv. proti jeho vôli. 

💬 Ako funguje takáto hospitalizácia proti vlastnej vôli?

Je to možné len pri vážnych, ťažkých duševných ochoreniach, kde v prvom rade hovoríme o psychózach. Tieto ochorenia sú sprevádzané halucináciami, bludmi, stratou kontaktu s realitou – pacient sa stratí z reality a jeden kľúčový symptóm, bohužiaľ, pri týchto psychózach, je tzv. nekritickosť.

Všetky ostatné diagnózy si to uvedomujú a buď sa prídu sa liečiť dobrovoľne alebo nie. 

Psychotický pacient spravidla s hospitalizáciou nesúhlasí. Nemusia to byť iba pacienti so psychózami, ale aj pacienti pod vplyvom psychoaktívnych látok (napr. drogy, alkohol). Aby mohol byť hospitalizovaný pacient proti jeho vôli, musí ohrozovať seba alebo svoje okolie.

Pacienta zvyčajne privezie záchranka častokrát v doprovode polície, pretože človek odmieta byť hospitalizovaný. Trpí ťažkou symptomatikou – napríklad spomínanými halucináciami. 

Môže byť napríklad presvedčený, že ho chcú členovia rodiny zabiť, hoci realita taká vôbec nie je. Chce im ublížiť, keďže je presvedčený, že sú to nepriatelia. Môže tiež ohrozovať políciu či záchranárov pri jeho prevoze.

Treba, samozrejme, povedať, že aj takýto pacient má svoje práva a nie je jednoduché hospitalizovať ho proti vôli. 

Príjmový psychiater, ktorý prijíma pacienta na hospitalizáciu proti jeho vôli, musí nahlasovať túto skutočnosť na príslušný súd. Sudca takúto hospitalizáciu posúdi a vydá súhlas alebo nesúhlas. Toto je však naozaj len malá skupina pacientov.

💬 Ako dlho trvá proces na súde, kým je schválená nedobrovoľná hospitalizácia?

Sudca je myslím povinný vydať rozhodnutie do 24 hodín. Je to teda pomerne rýchly proces. 

💬 Môže sa pacient stretávať s rodinou počas toho, ako je na liečení?

Áno, samozrejme. Je to opäť identické zariadenie ako pri klasických nemocniciach. Sú tam návštevné hodiny, kedy príbuzní v rámci týchto hodín, môžu navštíviť pacienta. Návštevy môžu byť limitované tým, že sa pacient nechce stretávať s príbuznými. 

Ak pacient povie: „Ja si neželám, aby ma navštevovala moja matka.“ Vtedy môže byť návšteva odopretá, pretože pacient je svojprávny a môže sa slobodne rozhodnúť. 

💬 V akom veku bývajú pacienti hospitalizovaní? Sú tam aj deti alebo iba dospelí?

Deti a mladiství do 18 rokov bývajú hospitalizovaní v detských psychiatrických nemocniciach. Je to napríklad špeciálna nemocnica v Bratislave alebo v Nitre. Buď je to celá detská nemocnica alebo iba detské oddelenie na psychiatrii.

Potom sú psychiatrické nemocnice pre dospelých pacientov, kde môžu byť hospitalizovaní ľudia nad 18 rokov, zvyčajne do 60 rokov. Nad 60 rokov bývajú zase pacienti hospitalizovaní na gerontopsychiatrii, čo je vlastne oddelenie nemocnice. 

Čiže hospitalizované bývajú všetky vekové kategórie.

💬 Ako sú zabezpečené izby, aby si pacienti napríklad neublížili alebo neušli?

Teraz je dôležité povedať, a trochu sa vrátim k tomu, ako som hovoril o nútených hospitalizáciách, kedy je pacient v ohrození života alebo ohrozuje druhých. Taktiež sú pacienti, ktorí sú suicidálni ako my hovoríme, čiže majú sklony k samovražde.

Tieto typy pacientov, či už akútni psychotickí pacienti alebo samovražední pacienti, sú v úvode hospitalizácie umiestnení na tzv. zatvorené oddelenia. 

Toto oddelenie, ako už z názvu vyplýva, je uzamknuté. Pacienti nemajú možnosť svojvoľného pohybu napríklad po areáli nemocnice či liečebne. Na tomto oddelení je zvýšená starostlivosť o pacientov a najmä veľmi prísne pozorovanie pacientov z jednoduchého dôvodu. Nechceme, aby si ublížili.

Kedysi to bolo robené tak, že bola izba pacientov, potom izba sestier, zase izba pacientov a tak ďalej. Sestry mali presklenú stenu, aby mohli pacientov stále monitorovať. Akýkoľvek problém v správaní, ktorý vznikal, bol ihneď riešený. 

Je dôležité povedať, že na zatvorenom oddelení sa pacienti zdržujú pomerne krátky čas z celej hospitalizácie. Je to len na obdobie nevyhnutej stabilizácie stavu pacienta. 

Pokiaľ personál vidí, že pominulo ohrozenie, je pacient prekladaný na otvorené oddelenia, kde majú všetci slobodný pohyb.

Kto je Peter Szeliga?

PhDr. Peter Szeliga, Ph.D. je klinický psychológ v ambulancii klinickej psychológie a neuropsychológie Mental Care s.r.o.. Má 25 ročnú klinickú prax (v Psychiatrickej nemocnici Pezinok, vo Fakultnej nemocnici Trnava, súkromná ambulancia klinickej psychológie). Absolvoval 8 rokov psychoterapeutického výcviku v hlbinnej psychodynamickej psychoterapii.