Sloboda je veľmi krehká vec. Vďaka tomu, že máme demokraciu, ju máme takmer vo všetkom, najmä v tom, čo chceme povedať. Nie vždy to tak však bolo.
Väzenie, útek či zákaz publikovania pre politicky nespoľahlivých autorov
Socializmus na Slovensku mal mnoho obetí. Medzi nimi boli aj tí, ktorí sa nepodvolili režimu aj napriek cenzúre – perzekvovaní spisovatelia, novinári a ďalší rebeli.
Ako vyzerala sloboda slova v literatúre počas socializmu a ako sa vyrovnávali s cenzúrou a obmedzovaním spisovatelia, sme sa opýtali aj Mariána Kamenčíka z Katedry literatúry a slovenského jazyka Univerzity sv. Cyrila a Metoda a spoluatora knihy Slovenský nadrealizmus v korešpondencii.
Prísna cenzúra zastavila slobodu prejavu
Po tom, čo sa komunisti v roku 1948 dostali k moci, nastolila sa diktatúra jednej strany a celá slovenská kultúra podliehala jednofarebnému ideologickému tlaku.
Nastalo skresľovanie, ohýbanie, zamlčovanie či tabuizovanie. Mnohé diela sa nesmeli vydávať, odstraňovali sa z predajných pultov či knižníc a ich autori boli umlčiavaní.
Už v apríli 1948 sa pokúšali niektorí umelci, vidiac, ako sa situácia nekontrolovateľne vyvíja, zvrátiť tento stav dokumentom Manifest socialistického humanizmu, ten však nebol prijatý.
Za jedinú správnu tvorivú metódu bol prijatý socialistický realizmus. Ten realitu prispôsoboval tomu, akú ideológiu potrebovali pretláčať komunisti.
Zastavilo sa vydávanie viacerých časopisov, zoštátnili sa vydavateľstvá, zaviedla sa cenzúra. Vytvoril sa Zväz československých spisovateľov, ktorý mal slovenskú sekciu. Všetko prísne kontroloval štát, pričom tejto regulácii sa nevyhli ani vedecké pracoviská, ktoré sa venovali výskumu literatúry.
Ako na socializmus reagovali umelci?
Celkovo táto situácia spôsobovala aj odchod niektorých spisovateľov do zahraničia. Slovensko opúšťali napríklad katolícky orientovaní autori. Tí čo odišli do emigrácie, boli vymazaní z kultúry, nemohli sa vydávať ich diela a nehovorilo sa o ich tvorbe.
Známe sú vykonštruované procesy napríklad s Vladimírom Clementisom, ktorý bol popravený, ale aj s Lacom Novomeským či Danielom Okálim – tým boli vymerané dlhoročné tresty vo väzení.
V roku 1956 nastávalo postupné mierne politické uvoľnenie, no netrvalo dlho. Toto „zlaté obdobie“ trvalo len do roku 1968, keď do Československa vpadli vojská Varšavskej zmluvy a začal sa proces tzv. normalizácie.
Hneď na začiatku dali svoj nesúhlas s politickou situáciou najavo niektorí spisovatelia odchodom z Československa. Čoskoro nato začali politické previerky a zintenzívnila sa cenzúra.
Ako vyzerali politické čistky?
Pre svoje názory zo 60. rokov boli mnohí vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov. Z niektorých sa stali disidenti, teda ľudia, ktorí nesúhlasia s názormi väčšiny. Ďalší žili pod dozorom Štátnej bezpečnosti.
Jednou z možností, ako sa mohli spisovatelia aspoň do istej miery realizovať mimo cenzúry, bolo vydávanie samizdatovej literatúry. Išlo o tlač textov pomocou jednoduchej polygrafickej techniky, prípadne išlo o prepisovanie textov na písacích strojoch.
Koniec 80. rokov a novembrové udalosti roku 1989 umožnili slobodný rozvoj literatúry.
Ako by vyzerala práca súčasných autorov, keby písali za socializmu?
Dnes si môžeš kúpiť knihu na akúkoľvek tému, prečítať si dobré fantasy, krimi, detektívku či poéziu. Za socializmu každá napísaná vec prechádzala prísnou cenzúrou.
Opýtali sme sa preto viacerých súčasných slovenských autorov otázku: Keby na Slovensku nebola demokracia, ale socializmus, ako by to podľa vás ovplyvnilo vašu spisovateľskú tvorbu?
Juraj Červenák, slovenský spisovateľ, autor fantasy kníh so slovanskými motívmi:
„Zásadne. Žánre, ktoré píšem, neboli za socializmu ktovieako preferované.
Fantasy dokonca nevychádzala vôbec, pretože bola považovaná za spiatočnícku, najmä keď hrdinami boli „zlí feudáli“. Takisto viem, že by som musel svoje knihy často cenzurovať, napríklad by som nemohol mať hlavné postavy, ktoré prejavujú svoje náboženské vyznanie.
Vlastne si myslím, že keby socializmus neskončil, veľmi pravdepodobne by som dnes spisovateľom vôbec nebol.
A ak áno, písal by som úplne inak a nie celkom od srdca.”
Peter Šloser, bývalý policajný plukovník, pôsobil v riadiacich funkciách viacerých špecializovaných útvarov určených na boj s organizovaným zločinom, píše krimi inšpirované realitou:
„V socializme sa jednotlivec nedokázal ubrániť sile režimu, preto všetci kritici boli považovaní za nepriateľov štátu.
V takom zriadení by som ani ja nemohol písať detektívky inšpirované skutočnosťou, v ktorých kriticky, ale pravdivo opisujem situáciu v slovenskej polícii. Nedá mi podotknúť, že obdobie socializmu mi pripomína obdobie na Slovensku do roku 2020, o ktorom aj jeden z obvinených vysokých bývalých policajných funkcionárov povedal, že on, jemu rovní a vyššie postavení sa správali ako nadľudské osobnosti.
Mám obavu, že aj v tom období by som sa ja, ani ďalší autori nemohli slobodne a kriticky vyjadrovať o korupčných pomeroch v štátnych orgánoch.“
Katarína Kucbelová, slovenská spisovateľka, kultúrna manažérka a spoluzakladateľka ceny Anasoft litera:
„Nechcem si predstavovať život v nedemokratickom režime. Sloboda je pre mňa zásadná vec. Aj nedemokratické režimy sú rôzne.
V tom, čo sme mali v Československu pred rokom ’89 mohli autori, ktorí sa dostali do konfliktu s režimom, vydávať v samizdatových vydavateľstvách alebo písať a nevydávať. Predpokladám, že by som som sa pohybovala niekde medzi týmito možnosťami a snažila by som sa zachovať si slobodu aspoň v tvorbe.“
Nezabúdajme na minulosť
Vďaka demokracii si dnes môžeš slobodne vybrať kariéru, slobodne sa vyjadriť, čítať knihy aj cestovať do zahraničia bez povolenia od štátu.
História je dôležitá súčasť našej krajiny, a preto o nej treba hovoriť, učiť sa naše dejiny, aby sme vedeli, ktorým smerom sa už nechceme v budúcnosti vybrať.
