Slovensko má takmer najviac štátnych sviatkov z celej Európy, ale vznik Česko-Slovenska sa medzi ne zaradil len nedávno. Aj to bez voľna alebo príplatkov v práci. Naopak, u bratov Čechov je to jeden z najvýznamnejších sviatkov vôbec.
Fakt je, že o vzniku Česko-Slovenska sa u nás až tak veľa nehovorí. Tu je krátky prehľad toho, čo a ako sa vlastne stalo.
V roku 1918 územie Slovenska aj Česka patrilo pod Rakúsko-Uhorsko. Na Slovensku sa nadvládu snažili získať Maďari a v Česku zas Nemci, Poliaci sa tiež snažili odkrojiť si z nášho územia. To sa nám samozrejme vôbec nepáčilo a chceli sme fungovať ako samostatné národy.
Určite vieš, že v tomto období ešte trvala prvá svetová vojna… teda dúfam, že to fakt vieš.
Z nej Rakúsko-Uhorsko vychádzalo porazené a unavené. To sa zdalo ako ideálny moment na to, aby sa Česko so Slovenskom osamostatnili. Nebola to ale len nejaká spontánna myšlienka. V tomto čase už vrcholila práca na osamostatnení, ktoré umožnil Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a náš Milan Rastislav Štefánik, otcovia prvého Československa.
Zároveň ešte v januári 1918 vtedajší americký prezident Woodrow Wilson spísal takzvaných 14 bodov prezidenta Wilsona (fakt originálny názov), v ktorých hovoril o tom, ako má Európa vyzerať po vojne. Jeden z bodov bol o tom, že by sa krajiny Rakúsko-Uhorska mali samostatne rozvíjať.
Masaryk, ktorý vtedy žil v USA, sa teda začal snažiť získať podporu Česko-Slovenska v zahraničí. Nebudem ťa dlho napínať – našiel ju.
Už 30. mája 1918, teda päť mesiacov pred vznikom Česko-Slovenska, podpísal so zástupcami Slovákov aj Čechov takzvanú Pittsburskú dohodu. Tá hovorila o tom, že sú za to, aby sme sa spojili do samostatného štátu.
Možno sa čuduješ, prečo boli dôležití nejakí československí imigranti v Amerike. V tej dobe ale žilo našich krajanov v USA až milión. No a navyše, ak chceš založiť nejaký nový štát, musí ho uznať aj zahraničie, nemôže začať existovať len tak sám za seba. To by si štáty zakladal hocikto.
S uznaním v zahraničí nám veľmi pomáhal aj Milan Rastislav Štefánik. Myšlienku nášho spoločného štátu pretláčal v Paríži už okolo roku 1915 a v roku 1916 tam dokonca vznikla Československá Národná rada. Táto rada napríklad vydávala časopisy o česko-slovenskej budúcnosti, alebo sa snažila organizovať vlastné vojsko.
To ma privádza k ďalšiemu dôležitému pilieru, vďaka ktorému mohlo Česko-Slovensko vzniknúť. Nový štát by sa mal vedieť oprieť o svoje vojsko. Keďže sme boli stále oficiálne Rakúsko-Uhorsko, naši vojaci sa mohli organizovať iba “na tajnáša”.
V zahraničí vznikali takzvané Česko-slovenské légie. Boli to dobrovoľné vojská a na konci vojny mali ich jednotky viac než 100 000 dobrovoľníkov. A, logicky, v prvej svetovej vojne bojovali na strane Dohody, ktorá nakoniec vojnu vyhrala, proti Rakúsko-Uhorsku, od ktorého sme sa chceli odpojiť.
Vďaka légiám bolo Česko-Slovensko po skončení vojny považované za jednu z víťazných krajín. A schopné vojsko bolo výborným argumentom v diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu.
Čo sa ale dialo doma?
Začiatkom všetkého bola Trojkráľová deklarácia.
Túto deklaráciu sformulovali 6. januára 1918 českí poslanci. Hovorila o tom, že pre nich mier po vojne nebude mierom, ak majú byť stále súčasťou Rakúsko-Uhorska a nemajú mať samostatný štát. Hovorili, že chcú žiť v “svrchovaném, plnoprávném, demokratickém a sociálně spravedlivém státě”. Dosť moderné myšlienky na to, že bol stále iba rok 1918.
Okrem toho vznikla Maffie – nie tá mafia, ktorá zabíja a vyberá výpalné. Ale tajný spolok, ktorý počas vojny spájal domácich so zahraničím. Aj vďaka ich činnosti mohli spoločne hladko naplánovať prevzatie moci a Rakúsko-Uhorsko ich celý čas neodhalilo.
Bolo teda pripravené zahraničie, domov aj vojsko.
28. októbra 1918 Československý národný výbor oficiálne vyhlásil v Prahe vznik Česko-slovenskej republiky. Česi oslavovali, konali sa slávnostné sprievody a bohoslužby. A Slováci? Tí o ničom ešte nevedeli.
Až o dva dni neskôr, a stále bez toho, aby vedeli o pražských udalostiach, podpísali vedúci slovenskí politici Deklaráciu slovenského národa. Tou zrušili zväzok s Uhorskom a prihlásili sa k Česko-Slovensku.
14. novembra bol zvolený Tomáš Garrigue Masaryk za nášho prvého prezidenta, keďže mal na vznik štátu asi najväčšiu zásluhu.
Prijala sa nová mena – koruna, hymna, ktorá bola kombináciou Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska, aj nová vlajka – najskôr ju tvoril len biely a červený pás a v roku 1920 sa doplnil modrý trojuholník.
Ihneď vznikali aj prvé zákony, aby štát neskolaboval a mohol fungovať. Základom nášho štátu bola demokratická deľba moci. Vybojovalo sa aj volebné právo pre ženy, právo na štrajk, sloboda vyznania, slova alebo slobodná tlač.
Nebola to ľahká cesta, ale nakoniec to vyšlo a prvýkrát v histórii mohli Slováci slobodne rozvíjať svoj jazyk, kultúru a identitu. Viacerí historici označujú obdobie prvej Česko-Slovenskej republiky za naše zlaté časy.
