„Ženy do politiky ísť nechcú!” Počúvame často z mnohých strán. Je to naozaj pravda? A ak áno, prečo do politiky ísť nechcú? Rodová nerovnosť medzi mužmi a ženami vo väčšine spoločenských sfér sa odráža aj v nerovnomernom rozdelení poslaneckých kresiel. Prečo by sa to malo zmeniť?
Nie je pravda, že ženy do politiky ísť nechcú
Samozrejme, niektoré ženy určite láka aj iná kariéra, ale nie je pravda, že by tento stereotyp platil univerzálne. Ženy totižto v porovnaní s mužmi čelia viacerým bariéram.. Tie môžeme nájsť na troch stupňoch. Pred vstupom do politiky, keď nad touto možnosťou len uvažujú, pri zostavovaní kandidátnych listín a pri voľbách.
Zdroj: giphy.com
Bariéry pred vstupom do politiky
Ženy by do politiky aj išli, ale mnohé z nich odrádza ich okolie a spoločnosť. Čelia viacerým rodovým predsudkom, ktoré sú často spojené s rolou matky. Veľa ľudí sa domnieva, že by sa v prvom rade mali starať o domácnosť, o rodinu, vychovávať deti. Rozhodovať a zarábať peniaze má muž.
Mnoho žien sa skutočne aj matkami chce stať, ale odrádza ich predstava, že keby sa rozhodli pre politickú dráhu, museli by si vybrať. Na otcov takéto nároky nemáme. Ak poslankyňa parlamentu počas výkonu svojho mandátu odíde na materskú dovolenku, stratí mandát. Parlament tento rok neprijal ani len novelu, podľa ktorej by jej mandát nezanikol, iba by sa počas materskej neuplatňoval – po materskej by sa teda do parlamentu mohla vrátiť.
Rodové predsudky sú základom všetkých nerovností spojených s tým, že máme ženy nedostatočne zastúpené v politike. Sú vnímané ako slabšie, emotívnejšie, nerozhodné. A nemyslia si to len muži, ale mnohokrát aj samé ženy.
Tieto rodové stereotypy však vznikli dávno v minulosti, veľakrát neplatia, no mnoho politických ašpirantiek pre ne svoje úvahy o možnej politickej budúcnosti radšej zahodí do koša.
Zdroj: giphy.com
Bariéry pri zostavovaní kandidátnych listín
Členmi politických strán sú v drvivej väčšine muži. O tom, kto bude na kandidátnych listinách, rozhoduje vedenie politickej strany, ktoré tiež tvoria väčšinou muži. Ovplyvnení rodovými stereotypmi potom zostavujú kandidátky a vo výsledku vidíme dramaticky nízky počet kandidujúcich žien.
Aj pri týchto voľbách hovoríme len o 24 % žien, ktoré sa uchádzajú o prácu poslankyne. To, že vo voľbách kandiduje menej žien, predpovedá to, koľko ich bude v parlamente po nich.
Ďalší problém je, že sú oproti mužom na kandidátkach nižšie. Nižšie miesto na kandidátnej listine znamená nižšiu šancu dostať sa do parlamentu.
Problém preto nie je len v tom, či strany umožnia ženám kandidovať, ale aj to, z akého miesta. Viaceré zo strán si totiž plnia domácu úlohu a nejaké ženy tam dajú, aby sa nepovedalo. Chcú skrátka vyzerať dobre pred novinármi a politológmi, ktorí sa o to budú zaujímať.
Zdroj: giphy.com
Bariéry pri voľbách
Aj voliči sú pri svojom rozhodovaní ovplyvnení rodovými stereotypmi, a to aj vtedy, keď sa rozhodujú, komu dajú preferenčný hlas (ľudovo povedané krúžok, slúžiaci na to, aby sme nejakého kandidáta alebo kandidátku posunuli vyššie na kandidátnej listine a zvýšili mu/jej šancu dostať sa do parlamentu). Až 44 % Európanov si myslí, že ženy by sa mali v prvom rade starať o domácnosť a rodinu.
Nie je preto prekvapením, že preferenčné hlasy potom dostanú skôr muži, keďže mnoho ľudí má v hlave jednoducho nastavené, že ženy sa na takúto prácu nehodia.
Problém je aj v tom, že strany nominujú na kandidátne listiny nízky počet žien, a teda je fakt, že máme obmedzené možnosti, z čoho si vyberať.
Jedni z prvých
Napriek všetkým bariéram, ktorým ženy pred vstupom do politiky čelia, je potrebné vyzdvihnúť aj fakt, že Československo bolo jednou z prvých krajín, kde ženy získali volebné právo. K zrovnoprávneniu došlo v roku 1920.
Predbehli sme dokonca aj krajiny ako Francúzsko či Veľká Británia. Prvenstvo si v tomto smere drží Nový Zéland. Ten priznal volebné právo ženám už v roku 1893.
Zdroj titulnej fotky: Canva
