Ako nevidieť svet len čierno-bielo? Spoznaj nástrahy algoritmov na sociálnych sieťach
Život na sociálnych sieťach funguje podľa jednoduchej rovnice. Čím viac lajkuješ, komentuješ a zdieľaš príspevky, tým častejšie ti ponúkajú obsah, ktorý by sa ti mohol páčiť. Dokonca, na základe toho, čo sa ti páči, ti sociálne siete pripravujú reklamu šitú na mieru, alebo ti ukazujú aj príspevky úplne cudzích ľudí, ktorí majú s tebou podobný vkus či názory.
Takýmto spôsobom ťa pomaly, ale isto zatvárajú do názorovej bubliny.
Čo je to algoritmus?
Nie, sociálne siete nie sú samostatné rozmýšľajúce bytosti, ktoré ťa chcú do tejto názorovej bubliny silou mocou dostať. Za týmto ich správaním je vždy konkrétny algoritmus.
Algoritmus sa nemusí vždy spájať s počítačom. Používame ho napríklad aj pri skladaní rubikovej kocky. Vo všeobecnosti je algoritmus presný a postupný zoznam krokov, ktoré potrebuješ využiť v procese riešenia konkrétneho problému.
✨ Ak sa ti nechce čítať, pusti si VIDEO:
Každý algoritmus má svoj cieľ, napríklad zaujať tvoju pozornosť. Vo veľkom je využívaný najmä v digitálnom svete. Fungujú na ňom nielen sociálne siete, ale aj streamovacie platformy, ako napríklad Netflix, HBO, VOYO či vyhľadávanie v Google. Algoritmy sú v mnohých prípadoch veľmi užitočné. Vyberú ti napríklad filmy, ktoré by sa ti mohli páčiť. Nie vždy je však dobré, že umelá inteligencia vyberá, čo uvidíš.
Robí algoritmus cenzúru?
V minulosti vyberali informácie, ktoré sa prostredníctvom médií dostali k ľuďom, takzvaní gatekeeperi, čiže strážcovia brány. Boli to ľudia pracujúci v novinách či spravodajských agentúrach, ktorí rozhodovali o tom, akú informáciu zverejnia a akú zasa nie. Aj dodnes prebieha výber zverejňovaných informácií podľa viacerých kritérií.
„Novinári alebo redakcie v konkrétnych médiách sa často riadia pri sprístupňovaní informácií kritériami, ktoré sa v mediálnej teórii nazývajú spravodajské hodnoty. Takou hodnotou môže byť napríklad blízkosť, dôležitosť, prítomnosť nejakého konfliktu, aktuálnosť, novosť alebo jedinečnosť. Funguje to tak, že čím viac spravodajských hodnôt sa stretne v jednej udalosti, tým je väčšia pravdepodobnosť, že médium o nej bude informovať.
Posúdenie konkrétnej hodnoty je do veľkej miery subjektívne. Toto rozhodnutie teda zostáva napríklad na editorovi, ktorý posúdi, či je udalosť z ich pohľadu dôležitá, alebo nie. Na toto rozhodovanie vplýva aj tematická, hodnotová alebo politická profilácia média,“ hovorí docent Pavel Izrael, vedúci Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Médiá si v dobe fungovania totalitných režimov, ako je napríklad nacizmus, fašizmus či komunizmus, tiež robili vlastný výber informácií. Správy pre ľudí vyberali na základe toho, čo ladilo s ich ideovým presvedčením.
To, či je možné nazývať cenzúru počas fungovania totalitných režimov gatekeepingom, vysvetľuje ďalej Izrael.
„Myslím si, že áno, ale s takým dôvetkom, že ide o extrémnu a škodlivú formu gatekeepingu. V teórii žurnalistiky by sme to asi nenašli ako formu gatekeepingu, ale keď by sme to brali doslovne, tak áno. Pokúsim sa to ilustrovať.
Keď funguje gatekeeping v pluralistickej spoločnosti, kde si môže jednotlivec vyberať z viacerých informačných zdrojov, tak gatekeeping nemusí predstavovať problém, lebo človek má slobodný prístup aj k iným zdrojom informácií.Narozdiel od toho, cenzúra bola úmyselným krokom, väčšinou štátu, k umlčaniu hlasov a názorov, ktoré štát vyhodnocoval ako problematické či podrývajúce jeho autoritu.“
Chvalabohu, v dnešnej dobe cenzúra v demokratických krajinách, ako je aj Slovensko, neexistuje. Informácie sa k nám už nedostávajú len z novín alebo televíznych správ. Všetko si vieme vyhľadať na internete. K dispozícii máme nekonečné množstvo necenzúrovaných informácií. Napriek tomu, že internet nám dáva možnosť vedieť takmer všetko na svete, spôsobuje aj to, že niektoré informácie ostávajú pred nami skryté a sú pre nás v pomyselnom mŕtvom uhle.
„Keď sa pozrieme na proces gatekeepingu v tradičných médiách, pomerne široké obecenstvo sa dostane k takmer identickým správam. Na druhej strane sú sociálne siete a online vyhľadávače, ktoré nepovažujeme za spravodajské médiá, ale len za sprostredkovateľov informácií. Algoritmy, ktoré fungujú v pozadí, tu robia výber informácií na úrovni jednotlivca.
Ide o vysokú mieru personalizácie obsahu. Táto personalizácia je založená na online aktivitách konkrétneho človeka, na jeho osobných preferenciách. Napríklad na tom, aké informácie vyhľadáva, ako často ich vyhľadáva.
Algoritmus to vidí a podľa toho dávkuje určitý počet informácií. Človek si to ani nemusí uvedomovať, ale dostáva predvýber informácií a ak nebude vyhľadávať rozličnejší obsah, zostane v informačnej bubline.“
Algoritmami riadená umelá inteligencia pre nás vyberá obsah, o ktorom predpokladá, že sa nám bude páčiť. Nemá to vplyv len na informácie o dianí doma či vo svete, ale aj na akýkoľvek iný obsah na internete.
Ako o nás algoritmy zbierajú informácie a prečo?
Jedným zo spôsobov, ako o tebe zbierajú algoritmy dáta, sú cookie lišty. Tie ťa sledujú a zisťujú, čo sa ti na internete páči. Informáciami, ktoré o tebe pozbierajú, potom nakŕmia algoritmy, na základe ktorých ti potom umelá inteligencia vyberá obsah.
To, aké spôsoby používajú algoritmy pri zisťovaní dát, sme sa spýtali aj experta na informačnú bezpečnosť Tomáša Kriššáka.
„Sociálne siete od nás dokážu získavať informácie rôznymi spôsobmi. Už vtedy, keď súhlasíme s podmienkami používania si môžeme prečítať, ako rôzne od nás sociálne siete tieto dáta získavajú. Napríklad Facebook je známy tým, že o nás získaval informácie aj z iných platforiem, na ktorých sme sa pohybovali.
Všímal si napríklad, kde trávime väčšinu času s naším kurzorom, aby vedel pochopiť, čo nás zaujíma najviac.“
Pravidlá používania a zber informácií si každá spoločnosť nastavuje sama. Svet postupne prichádza na to, ako môžu digitálne platformy fungovať.
„To, že žijeme v Európskej únii, znamená viac ochrany pre nás ako používateľov sociálnych sietí v porovnaní s inými štátmi. Európska únia je, dá sa povedať, líder v tom, ako vytvárať rozumné regulácie toho, aby o nás spoločnosti nezbierali dáta, ktoré by presahovali ochranu našich osobných údajov,“ uvádza Kriššák.
Ako fungujú algoritmy na sociálnych sieťach?
Či už si na TikToku, Instagrame alebo napríklad na Facebooku, všade fungujú algoritmy. Vysvetlime si to na jednoduchom príklade.
Na TikToku si lajkneš video vtipných mačiek, ktoré vyhadzujú veci zo šatníka a ničia všetko v okolí.
Keď si pozrieš celých 39 sekúnd videa alebo si ho pustíš opakovane, umelaá inteligencia pomocou cookies a ďalších trekovacích nástrojov vyhodnotí, že toto je obsah, ktorý sa ti páči. Sociálna sieť sa o tebe začne učiť viac a ponúkať ti obsah šitý na mieru.
O hodinku či dve máš feed zaplavený mačičkami.
Horšie je, keď si pozeráš napríklad videá s tematikou rozchodu a zachytia to algoritmy. V tom momente môžeš spadnúť do digitálnej králičej nory, ktorá ťa pohltí nebezpečným obsahom plným emócií a vyhrotených názorov.
Medzinárodný denník The Wall Street Journal vytvoril 100 botov, ktorí sledovali obsah na TikToku. Každý sa venoval inej téme. Niektoré sledovali videá z turistiky, iné zase tanečné výzvy.
Jeden z botov s používateľským menom kentucky_96 sledoval videá s tematikou rozchodov, lásky, depresie, úzkostí a mentálneho zdravia. Po 40 minútach sledovania videí dokázal algoritmus vyhodnotiť, že používateľa zaujímajú videá s depresívnou tematikou.
Algoritmy TikToku sú o niečo prepracovanejšie a sugestívnejšie ako na iných sociálnych sieťach. TikTok ťa dokáže zavrieť do názorovej bubliny pomerne rýchlo. No nielen táto sociálna sieť je založená na algoritmoch. Podobne sú na tom aj ostatné sociálne siete či vyhľadávanie v Googli.
Nebezpečné na algoritmoch je to, že ti ponúkajú obsah, ktorý pre teba vyhodnotia ako najlepší. Strácaš tak možnosť rozhodovať o tom, čo chceš vidieť a zároveň nevidíš, čo všetko sa do tvojho feedu nedostalo, lebo to algortimus vynechal.
Ako nebyť informačne obézny?
Podľa zopár lajkov a kliknutí dokáže sociálna sieť vyhodnotiť, že ťa baví pozerať videá mačičiek. To je síce pekné, no teba môžu baviť aj témy, ktoré napríklad hovoria o ekonomickej kríze vo svete. To ti však už sociálne siete neukážu. Je to ako by si celý život jedol iba hamburgery a koláče. Bolo by to síce chutné, ale po čase by ti to začalo robiť problémy, pretože by ti chýbala vyvážená strava.
Pokiaľ nedostaneme na sociálnych sieťach aj zeleninu, napríklad v podobe vážnych správ, ktoré možno nie sú až také zaujímavé ako srandovné videá, no sú dôležité, nebudeme informovaní.
Vieš ako sa hovorí, že zadarmo ani kura nehrabe? Sociálne siete nie sú zadarmo. Platíme za ne našimi osobnými údajmi.
„Sociálne siete využívajú nazbierané dáta na to, aby vedeli lepšie cieliť reklamy na používateľa. Digitálne platformy si všímajú to, čo vás najviac zaujíma. V mojom prípade sú to komixy a videohry. Sociálne siete mi konštantne podsúvajú reklamu s podobnými produktami až kým mi môj mozog nevyšle signál, že si tieto veci potrebujem neodkladne zaobstarať, aby som bol šťastnejší. Týmto spôsobom sa zadávateľovi reklamy vracia zisk, ktorý dal do tvorby takejto reklamy,“ vysvetľuje procesy za personalizáciou obsahu Kriššák.
V dokumentárnom seriáli od Netflixu Social dilemma odznela pekná myšlienka. Pokiaľ neplatíš za produkt, produktom si ty. To znamená, že sociálne siete nám ponúkajú personalizovaný obsah, aby sme na nich strávili veľa času. Čím dlhšie sme na sociálnej sieti, tým viac sa na nej stávame závislými.
Nebezpečenstvo jednotvárneho obsahu tkvie v tom, že ťa utvrdzuje v tvojich názoroch. Vidíš svet čierno-bielo. Nikto ti v tvojej názorovej bubline neoponuje. Strácaš kritický pohľad na svet a utvrdzuješ sa v tom, čomu veríš.
Podľa psychoterapeuta Honza Vojtku majú algoritmy tri ciele – niečo nám predať, udržať si čo najdlhšie našu pozornosť a zaručiť, aby sme sa vrátili naspäť.
„Na sociálnych sieťach funguje takzvaný dopamínový efekt. Keď sa naučíte na písomku a dostanete jednotku, tak z toho máte veľmi príjemný pocit. Práve to je ten spomínaný dopamínový efekt. Sociálne siete toto vedia veľmi efektívne využívať. Zverejníme si na svojom profile fotku a prídu nám za ňu srdiečka. Je to príjemné, a preto si na ďalší deň nahráme na sociálnu sieť ďalšiu fotku. Prídeme si tak po ďalšiu dávku dopamínu. Vďaka tomu sa tam tak radi vraciame, trávime čas a a nakupujeme,“ upozorňuje novinár Vladimír Šnídl z Denníka N.
Čo všetko o tebe vie algoritmus?
Pravdepodobne si zaregistrovaný na jednej z veľkých sociálnych sietí ako Facebook, YouTube, Instagram či TikTok. Všetky tieto siete majú svoje podmienky používania. To sú tie extrémne dlhé texty písané malým písmom.
Tým, že si založíš účet na sociálnej sieti, s nimi súhlasíš. Pozrime sa na ne bližšie.
Informácie, ktoré poskytuješ TikToku, sú napríklad tvoje meno, mailová adresa, dátum narodenia, telefónne číslo či fotka. Taktiež zbierajú všetok obsah, ktorý publikuješ, lajkneš, zdieľaš a komentuješ. Dokonca obsah ani nemusíš zverejniť. TikTok zbiera dáta pred publikovaním príspevku a je jedno, či tento obsah napokon zmažeš, alebo si ho uložíš.
Zbiera tvoje správy a informácie o tom, s kým si píšeš. Vie o tebe, aký obsah pozeráš, ako dlho a ako často. Má dáta o tom, ako interaguješ s príspevkami ostatných, pozná tvoju históriu hľadania aj tvoje nastavenia. Taktiež si ukladá informácie o tom, aké zariadenie používaš. Pridelí ti tvoje špecifické ID, aby vedel, že si to ty aj v prípade, že sa na sociálnu sieť prihlásiš z medzinárodnej vesmírnej stanice.
To, že majú tieto veci legálne podchytené, im pomáha vyhrať súdy alebo minimálne skomplikovať a predĺžiť súdny proces, keď nastane nejaký problém.
Ako sa dostať von z názorovej bubliny?
Možno sa teraz pozeráš na svoju bublinu. Feed plný vecí, ktoré máš rád alebo rada. Možno si uvedomuješ, že tvoja nástenka je prepchatá reklamami a zábavnými videami, no chýbajú ti tam napríklad seriózne správy.
Čo s tým? Spýtali sme sa Vladimíra Šnídla.
„Prvé, čo radím, je regulovať si notifikácie. Nastaviť si, že chcem dostať upozornenie iba keď mi niekto niečo okomentuje alebo keď mi príde správa. Nechcem dostať notifikáciu za každý lajk. Taktiež odporúčam nenechávať na umelú inteligenciu, čo vidím vo svojom feede. Hlavne na TikToku, lebo tam je ten algoritmus tak brutálny. Na TikToku oveľa menej záleží na našej vôli. Na Instagrame a Facebooku čiastočne vidíte obsah kamarátov alebo stránok, ktoré ste si manuálne followli, zatiaľ čo na TikToku vám ponúka obsah úplne cudzích ľudí.
Je dobré skrývať príspevky od tvorcov, od ktorých nechcem vidieť obsah. Týmto spôsobom môžete algoritmus naučiť, aby vám ukazoval čo chcete vidieť a o čo máte reálne záujem. Musíte byť proaktívni. Nemôžete to nechať pasívne na algoritmus, lebo ten vám tam bude hádzať neoverené alebo zbytočné veci.“
Okrem skrývania príspevkov môžeš viac pozornosti venovať príspevkom tvorcu, ktorého chceš mať vo svojom feede pravidelne. Dostať sa zo svojej názorovej bubliny môžeš aj tak, že sa budeš s ľuďmi rozprávať v offline priestore – napríklad v škole či doma. Dobrou pomocou ti môžu byť aj mainstreamové médiá, z ktorých dostaneš koktejl informácií z rôznych oblastí.
Ovplyvniť algoritmy vieš aj tým, že si ich nastavíš priamo na sociálnych sieťach či v prehliadači.
To, ako neodovzdávať algoritmom všetky svoje informácie, hovorí Tomáš Kriššák:
„Môžete používať prehliadače, kde sa nebudú ukladať vaše osobné údaje. Takisto je možné pracovať v režime inkognito. Jednou z možností je aj chodiť na sociálne siete iba tak, že si budete vyhľadávať konkrétne informácie a nebudete tam zbytočne tráviť priveľa času,“ uzatvára.
Nebezpečenstvo jednotvárneho obsahu tkvie v tom, že ťa utvrdzuje v tvojich názoroch. Vidíš svet čierno-bielo. Nikto ti v tvojej názorovej bubline neoponuje. Strácaš kritický pohľad na svet a utvrdzuješ sa v tom, čomu veríš.
Dôležité je zo svojej bubliny vykročiť von, počúvať názory druhých ľudí, argumentovať a kriticky nazerať aj na svoje názory. Iba takým spôsobom dokážeme mať nadhľad a pochopiť problém z viacerých uhlov pohľadu.
Video vzniklo vďaka podpore Nadačného fondu Telekom.
